Tomáš Fodor v relácii Eriky Vincourekovej 16.2.2020

Zistili sme, že máme veľa spoločných názorov na medicínu, moderné spôsoby liečenia tráum a detských zranení, na vzťah medzi mužom a ženou, a hlavne vzťah medzi človekom a Prírodou.

Tu si môžete pustiť alebo stiahnuť záznam

A pripájame článok jednej našej účastníčky o tom, čo jej dal náš terapeutický víkend.

13.3.2018 Jana Verčinská, Bratislava

Som pri Modre, obklopená prírodou Malých Karpát a začína kurz „Psychosomatický detox“ vedený terapeutom Tomášom Fodorom.

Psychosomatika (psyché = duša, soma = telo) je celostný prístup k ľudskému zdraviu, stále viac uznávaný aj oficiálnou medicínou. Je založený na predpoklade, že psychické napätie sa odráža v napätí telesnom. Skúma ako neprejavený hnev, nevyjadrený smútok a potlačené strachy prispievajú k vzniku zdravotných problémov – napr. migréna, symptóm dráždivého trakčníka, choroby srdca a dokonca niektoré druhy rakoviny. Veľmi dobre viem ako dokáže potlačenie pocitov ovlivniť zdravie človeka. Mala som desať rokov, keď môj otec zomrel na rakovinu pľúc. Nedokázala som ísť na jeho pohreb. Moja mama za začala správať tak, akoby nikdy neexistoval, úplne prestala o ňom hovoriť. Zo dňa na deň som začala trpieť astmou.

Tomáš ma víta s úsmevom, keď vstupujem do seminárnej miestnosti. Je nás štrnásť – dvanásť žien a dvaja muži a vekový rozsah je od 30 do 60 rokov. Jeden po druhom sme pozvaní zdieľať akú stratu sme v živote zažili. Ľudia sa otvárajú, jedna žena sa rozplače keď rozpráva o tom ako ju matka opustila keď bola ešte novorodencom, daľšia smúti nad smrťou svojho syna. „Strata je súčasťou ľudského života a niektoré formy sú viditeľné viac iné menej“ hovorí Tomáš. „Mnohým ľudom nebolo dovolené zažiť bezstarostné detstvo. Niektorí veľmi skoro museli prevziať zodpovednosť za súrodencov, z iných si rodič urobil svojho dôverníka. Sú aj takí, čo boli fyzicky alebo psychologicky zneužívaní“

Spomeniem si na daľšie straty v mojom živote. Minulý rok sme mali rozvod a nedávno sme predali spoločný dom, takže som v priebehu roku prišla o manžela i domov. Toto náročné obdobie zanechalo stopy aj na mojom tele a jeho zdraví. „Pravdepodobne nestihneme dočistiť všetky životné straty za jeden víkend, ale naučíme vás ako pokračovať v práci doma“ hovorí Markéta. Cvičenia ktoré používajú sú rôzne, ale ich jadrom je kombinácia kognitívnych metód a katarzie. Pracujeme samostatne, vo dvojiciach aj skupinovo. Po obede je cca 2 hodinová pauza. Hodina je vyhradená písaniu terapeutického dopisu a druhá je na oddych – kto chce, môže ísť na prechádzku. Večerný program končí okolo pol desiatej.

Dostali sme za úlohu napísať dopis otcovi, tak beriem do rúk pero a začnem – „Drahý otec, veľmi mi chýbaš. Mrzí ma, že som ti nemohla povedať ako veľmi som ťa mala rada“ Nie je to nič preborné, ale aj tak cítim smútok, ktorý som si nedovolila prejaviť po väčšinu svojho života. Poobede sa rozdelíme do menších skupiniek a ja sedím oproti mladej žene. „Predstav si že ona je tvoj otec“ hovorí Tomáš. Je to pre mňa obrovská výzva, ale prinútim sa a začínam nahlas čítať svoj dopis. Zrazu sa cítim ako dieťa – trasie sa mi pera a slzy tečú po mojich lícach. Tomáš našepkáva mojej partnerke a ona nahlas opakuje „Som tvoj otec a ty si moja dcéra. Mrzí ma, že som ťa opustil.“ Okamžite ma to vracia do môjho dospelého „ja“, do mojej cynickej mysle. Je to pre mňa príliš rýchle, príliš priamočiare, nedokážem to prijať. Začína hrať hlasná africká hudba. „Vytraste svoje telo“ volá Tomáš „vytraste zo seba všetko !“ Zo začiatku sa ostýcham a cítim zvláštne, ale ako hudba pokračuje, podarí sa mi uvoľniť sa. Po sedení a vzlykaní je príjemné dať telo do pohybu. Nejde len o tanec, trasenie je overený spôsob ako dostať úzkosť z tela von.

Keď príde čas na spánok, nemôžem spať aj keď sa cítim unavená. Moja myseľ pracuje na plné obrátky. Uvedomujem si, že to čo cítim ku svojmu otcovi je bolestivé (ľúbila som ho, a stratila príliš skoro), ale to čo cítim ku svojej matke je dosť komplikované. Zomrela pred 9 rokmi po období psychóz a dvoch pokusoch o samovraždu. Jej vlastná myseľ sa obrátila proti nej, neuniesla detské spomienky na svoje sexualne zneužitie. Cítim veĺký súcit, ale aj trpkosť a bolesť. Keď sme ako deti boli na prázdninách u starých rodičov, tak som vždy spávala v izbe s dedom – mužom ktorý ju zneužíval. Z nejakého dôvodu babka spávala v inej izbe. Nepamätám sa, že by sa ma kedykoľvek nevhodne dotýkal, ale pamätám si, že som tú izbu nikdy nemala rada. Pred pár rokmi som vyskúšala hypnózu, ale nebola som schopná si čokoľvek vybaviť. Terapaut povedal že deti vedia podobné spomienky úplne vytesniť. Strašné je, že bez ohľadu na to, či sa vtedy niečo stalo alebo nestalo – matka ani babka neurobili nič, aby tomu zabránili. Ako sa prevaľujem v posteli, cítim bolesť v krku, je mi zle z môjho kolotoča spomienok a predstáv.

Na druhý deň napíšem dopis matke – je dlhý a komplikovaný, plný lásky, smútku a bolesti. Potom sedím oproti žene, ktorá dokonca vyzerá ako moja matka – štíhla, blond, s modrými očami. Keď začnem čítať dopis, som šokovaná koľko zla zo mňa vychádza. Ja nie som človek ktorý by normálne zvyšoval hlas. Ale ako počujem ostatné dvojice naokolo, nie som jediná kto je v kontakte vo svojim hnevom.

„Ak vnímame hnev ako deštruktávnu emóciu, ako niečo, čo zraňuje ostatných, naučíme sa otočiť ho proti sebe samému. Hnev sa potom zmení na depresiu alebo úzkosť“ hovorí Tomáš. To mi dáva zmysel, depresia ma trápi už dlhé roky a ak by bolo možné dostať medailu za úzkosti, určite by som ju dostala. Možno konečne prišiel čas prestať otáčať hnev proti sebe.

Na daľšiu aktivitu sme rozdelený do trojíc. Začína hrať hudba – je hlasná a agresívna, vybraná s jasným zámerom vybudiť energiu. Pozerám sa na dvojicu pred sebou – oni bez slova pozerajú na mňa. Niečo sa vo mne otvorí a ja zrazu cítim všetky pocity toho malého dievčatka vo mne. „Ako si to mohla? Ako si mohla dovoliť aby som s ním bola sama, keď si vedela čo urobil tebe? Ako si mohla?“ Kričím na svoju mŕtvu mamu. Logicky to vôbec nedáva zmysel, emocionálne to je úplne reálne. Cítim strašný tlak v bruchu, je to akoby som tam mala tehlu. Ale ako kričím a plačem, tá „tehla“ sa začína postupne rozpúšťať. Nakoniec cítim obrovskú úľavu. Pozerám na tých dvoch účastníkov oproti sebe a hanbím sa za zlobu ktorú som na nich nasmerovala. Ale oni sa na mňa pozerajú s veľkým pochopením.

Je nedeľa. Opäť sedím v skupinovej miestnosti. Keď sa pozriem okolo seba, cítim sa byť videná, cítim že títo ľudia vedia o mojich najosobnejších zraneniach, ale aj tak ma prijímajú. Vo svojom tele cítim novú energiu, ako keby sa niečo hlboko vo mne prebudilo k životu.

„Keď sa snažíme potlačiť negatívne emócie, potláčame svoju životnú energiu.“ hovorí Tomáš. „Ak potlačím strach, hnev a smútok, potlačím aj vášeň a radosť. Aby som to zmenil, potrebujem nájsť dôveru, nebáť sa negatívnych emócií“

Všade sa píše, že by sme mali milovať sami seba, ale Tomáš a Lucia učia, že je veľmi tažké cítiť sa dobre, keď so sebou nosíme „batoh“ nespracovaných spomienok a emócií. Môj cynizmus je preč. Keď príde čas na posledný rituál, užívam si tanec každou bunkou svojho tela, cítim sa ako bohyňa, bez ohľadu na môj vek. Cítim sa ľahšie, odovzdala som bremeno žiaľu za svojim otcom a som o krok bližšie k tomu aby som odpustila mame. Techniky tohoto víkendu asi nie sú pre každého, ale ja som veľmi vďačná, že som ho absolvovala a že tu takáto možnosť je.

Informácie o najbližších stretnutiach s Tomášom nájdete tu – klik!